Pivovarníková Jana
Jana Pivovarníková sa narodila 3. marca 1949 v Bratislave. V rokoch 1964-68 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, na oddelení grafiky. V štúdiu pokračovala na Filozofickej fakulte UK, odbor dejiny umenia, kde absolvovala r. 1974.
Cestu k maliarskej tvorbe otvára kresba. Najčastejšie rieši tému hlavy v mnohých variáciách. Poukazuje na úsilie o uchopenie čistého tvaru v jednoduchej línii. Kresby perom a tušom predznamenávajú v expresívnej skratke maliarsky program, najprv v technike tempery a neskôr v olejomaľbe, v ktorých sa sústreďuje na problém vzťahu svetla a farby. Tlmočníkom jej vnútorných pocitov je farba. Od druhej polovice osemdesiatych rokov sa čoraz častejšie vyskytuje motív pútničky, jazdkyne, dvojice. V deväťdesiatych rokoch stvárňuje tieto motívy aj v bronzovej plastike.
Maliarske variácie na tému ženy smerujú k podstate, k uplatneniu vlastnej predstavivosti. Postava vo vzťahu k priestoru vyžaruje vnútorné svetlo. Inokedy vytvára figurálny motív, symbiózu s priestorom, smeruje za hranice obrazovej plochy ku katarzii. Motív otvára možnosti maliarskeho spracovania v nových súvislostiach.
Ide jej o zobrazenie určitej situácie, ktorá vyrastá z pocitovej vrstvy vedomia. Ľudská postava vstupuje do interakcie iba s priestorom, kde neplynie čas. Maliarka hľadá čo najadekvátnejšie sprítomnenie ľudského osudu. Jej práce smerujú k podstate ľudskej existencie a navodzujú chvíľu pre meditáciu.
Obrazy Jany Pivovarníkovej predstavujú osobitý pohľad do vnútra autorky. Považujem ich za formu liečivej sebareflexie, ktorá je zároveň zhmotnenou meditáciou alebo presnejšie záznamom a súčasne i výsledkom Janiných meditácií. Snové krajiny ovládané Mesiacom a nehmotné bytosti, ktoré tieto krajiny osídľujú, majú nepopierateľne charakter osobnej a veľmi intímnej výpovede o vlastnej existencii. V tomto zmysle je možné jej diela čiastočne vysvetliť na základe pojmu individuálnej mytológie, ktorý sa v modernom umení výraznejšie presadil v 80. rokoch 20. storočia a čiastične opisuje úsilie jednotlivých autorov vyrovnať sa s vlastným vnútrom, s tým, čo je imanentné, osobné, konfrontované s okolitým svetom, vyjadrené maľbou prostredníctvom symbolického jazyka či rozmanitých výtvarných prostriedkov.
Kôň je ambivalentným archetypálnym symbolom, ktorý môže predstavovať slnko i mesiac, život i smrť, svetlé i temné bytosti. Biely kôň symbolizuje svetlo, intelekt, múdrosť, myseľ, rozum, urodzenosť a dynamickú silu. Domnievam sa, že kôň na Janiných obrazoch najvýraznenjšie predstavuje mužský princíp, mužskú plodivú silu, konfrontovanú s osamelou ženou, pokojnou, stíšenou, meditujúcou o okolitom irreálnom svete. Kôň môže zároveň predstavovať symbol magických síl veštectva, čo posúva ženu, ktorá ho sprevádza, ba dokonca niekedy na ňom i sedí a putuje s ním, do roviny Ženy veštice a odkazuje nás na intuíciu, ako jeden z charakteristických prejavov ženskej energie k vonkajšiemu svetu. Žena sediaca na koni je symbolom intuície vládnúcej nad rozumom. Obrazy predstavujú zjednotenie oboch protikladných síl. Rozum a intuícia reprezentujú zjednotenie protikladov cointidentia opositorum ako formu existencie premieňajúceho sa sveta. Priestor, v ktorom sa tieto tajomné príbehy zjednotenia odohrávajú, je svetom sna, podvedomia či otvoreného vedomia, ktoré dokáže vnímať i neviditeľné. Jeho hĺbka evokuje nočnú oblohu osvetlenú chladným svetlom hviezd a mesiaca.
Prezentácia za posledné roky 1995 Trenčín, Bratislava
1996 Budapest, Szeged /Maďarsko/, Bratislava
1997 Kyjev, Užhorod /Ukrajina/, Bratislava
1998 Bratislava, Trenčín
1999 Bratislava
2000 Oslo, Bergen /Nórsko/, Bratislava
2001 Bratislava, Halbturn /Rakúsko/
2001 Bratislava
2002 Bratislava
2004 Bratislava, Waršava, Sopot / Poľsko/
2005 Bratislava
2006 Bratislava